Hromy, blesky, Urán a môj muž …

… kde je? Čo vymyslel zas? Nuž… Sú takí tí “týpci” vytŕčajúci z davu. Jednoducho sa na tú našu Zem nejako nehodia. Sú hrozbou našej „usporiadanej“ spoločnosti. Jej  „hodnoty“, zvyky, tradície, celé dejiny sú schopní zahodiť do smetia. Oni to však vidia inak. Ako ináč, ked sú iní. Sú iní, tak aj inak pozerajú.

To, na čo pozerá sa väčšina pozemšťanov, si jednoducho vôbec nevšímajú. Pohľad upretý kamsi do diaľky. No nie zasnívaný. Skôr jasný, prenikavý. Ako laserové lúče. Pocit, akoby vedeli o niečom, čo ostatní ešte vedieť nemôžu…akoby videli do budúcnosti, mali v rukách nejaké výnimočné kľúče. Tými kľúčmi otvoria nejedny dvere. Nezaujíma ich, či sa za nimi niekto smeje a či reve … Ideme, rázne vpred!

Kráčame v ústrety novej spoločnosti založenej na slobode, rovnosti a bratstve … Á, nie, dofrasa, to tu už raz bolo! Počítač hovorí jasne – 1789 – Francúzska revolúcia …

 „Hej“ prikyvuje Urán. „Je jednou z mojich výtvorov, ktorým som sa snažil pomôcť…pomôcť tým neslobodným tvorom, ktorí si ma všimli len 8 rokov pred týmto dielom,

1781 –  a máme to pekne čierne na bielom.“

 „Ako sa len volal …Herschel … áno, William … Vilo

Srdce mu vtedy od radosti tak prudko bilo, že mu zatemnilo myseľ a chcel mi dať meno na počesť kráľa! Čo za nezmysel! „

 Sedem nebeských kráľov tak dlho kraľovalo a potom prišiel tento šašo …

Alebo je to celé naopak ?

 

Uletel Urán, no ešte predtým Vodnára tľapol po pleci.

„Do práce, dámy a páni, už nemáme čas na keci!“

 

„Čo chcete, aby to tu všetko zatuchlo, na veky vekov rovnako stálo?

Čo je, zľakli ste sa? Čo sa vám stalo?

Robím to pre vás, pre seba si nenechám nič.

Bude to nové, originálne, žiaden gýč.

 

Bude to spoločné a presne tak, ako to chcem ja!

Berte ma vážne, nie je to žiadna hra!

 

Ide tu predsa o vaše práva, vašu slobodu…

Nenechajte si ju vziať!

Nasledujte ma, počúvajte,

Inak vám ju  budú brať!“

 

 „Nechceme zmenu, nám je takto dobre,“ zívajú unudené hlasy.

 

„Nechcete?“  uškŕňa sa Vodnár. Nechcete, ale potrebujete … no nič. Vidíte ten lietajúci objekt nad vami? Na môj povel pristane. Ten, kto nasadnúť nechce, nemusí. Zostane vás tu dosť nevediacich a zopár tých, čo zneužijú to, čo vedia, a všetko, čo chcú tak, ľahšie vezmú si.

Budú vám núkať slobodu ako ja, no právo rozhodovať nechajú si pre seba.“

 

Lietajúci objekt pristál. Našlo sa zopár ľudí. Váhajú. Vstúpiť?

Zrazu sa ozval známy starecký hlas : „Stojte, ľudia! A čo ak neprišiel ešte správny čas? „

 

„Ach, Saturn!“ mávol rukou Urán. Dokedy ich budeš skúšať? Keby bolo po tvojom, ten čas nikdy nenastane. No ták. Kto ide so mnou ?

Saturn : „A kto tu so mnou zostane? To len tak všetko opustíte, vykoreníte, necháte spustnúť vaše domy, ktoré ste toľké roky stavali?

A čo tá vynaložená energia, čas?“

 

„Uhni z cesty!“ hovorí Urán. „Poviem vám pravdu bez príkras. Ak zostanete, Saturn úplne vás vyšťaví. Zostanú z vás iba kosti.“

Saturn  (ironicky) : „Za to u teba, milý Urán, najedia sa do sýtosti. Najedia sa, no nenaplnia bruchá, ale hlavy. Nakŕmiš ich tými svojimi ideálmi, utópiami… Teórie, abstrakcie…“

 

Ľudia nevedia, na čiu stranu sa pridať majú.

Saturn nechce do budúcnosti, Urán a jeho prívrženci pred ničím necúvajú.

A niekedy cúvať predsa treba…

Čo ak čipy nám dá a tú slobodu, tú nedá…

 

„Nedám,“ číta myšlienky Urán.„Tú si dáte len vy sami.

Ak spoznáte pravdu, rozhodnete sa a ja byť vami … hm … Saturn je priestor, Saturn je čas, Saturn vás chráni. Skutočnej  slobode – nadčasovej pravde – však bráni.

Bezpečie zdá sa vám krásne, aj ten váš pozemský svet?! Ja ponúkam vám paralelné svety, pravdu bez

príkras.“

 

„Saturn: Skutočná sloboda ? Čo už ty o nej vieš?

Prevraty, revolúcie … tie si rieš.

Sľuboval si im slobodu, rovnosť, bratstvo…

chcel si ich spojiť a ešte viac si ich rozdelil.

Toľko krvi prelialo sa … kto by ti ešte uveril?!“

 

Urán: „ Čo bolo, bolo. Svet sa zmenil. Ľudia tiež.“

Saturn :„ K lepšiemu? K horšiemu, a ty to dobre vieš!“

  

„Haló! Môžeme aj my k tomu niečo povedať? – davom sa predrali muž a žena. Muž celý v zlatom, žena v striebre zaodetá.

Hádate sa namiesto toho, aby snažili ste spojiť svoje sily. Jeden vysoko na horách, druhý ešte vyššie hľadí na hviezdny prach.

A čo my tu dole v dolinách?

Poriadok, slobodu ponúkate …

… ak by sa dokázali spojiť, bolo by to krásne.

No či je možné žiť bez citov, bez štipky vášne?!

Bez lásky stanú sa z ľudí len stroje!

Ty, Saturn, vieš, že tvoja vláda musí padnúť. Kozorožec odovzdá žezlo Vodnárovi.

Spoliehaš sa na Vodnára, tak dlho bol svet pod tvojím vplyvom… Nie! Už nič tvoju vládu neobnoví.

Škoda by bolo tvojich skúseností, tvojej jasnozrivosti,

tvojej sústredenosti, skromnosti a iných cností…

Budeme ich potrebovať. Budeme potrebovať poučiť sa z chýb minulosti, aby sme sa nedali oklamať prísľubmi budúcnosti.

Stojíme na prahu, z ktorého niet cesty späť. Ako a kam vykročíme? Ako to bude znieť?

Zahrmí krátko a či poriadne?“

 

Kto vie, ako ten môj muž na svojich cestách dopadne? Kto vie, aký „softvér“ zas v tej svojej hlave vymyslí?

Zostáva veriť, že bude počúvať aj srdce a nebudú to žiadne nezmysly.

„ Bez srdca myseľ,

hoci plná slobody

nevytvorí v skutočnosti nič nové,

v dobrom neovplyvní naše pomýlené hodnoty … “